Autor je holandský spisovateľ, žije v USA
V roku 2022 sa vtedajší litovský minister kultúry Simonas Kairys rozhodol, že predstavenie klasického baletu Luskáčik od ruského skladateľa Čajkovského už nie je vhodným spôsobom, ako oslavovať vianočný čas.
Litva pevne stojí pri Ukrajine a Kaivas veriac, že ruskú kultúru nemožno oddeliť od ruského imperializmu, vyzval na „mentálnu karanténu“, ale lepšie povedané „kultúrnu dekolonizáciu“.
Koncom minulého roka nový litovský minister kultúry Šarūnas Birutis vyhlásil, že sa mu Čajkovského hudba páči a nevidí dôvod zakazovať ju.
Niektorí Litovčania s tým súhlasia a medzi nimi je aj ďalší bývalý minister kultúry, ktorý povedal: „Proti sovietskej moci sme bojovali preto, aby sme mali slobodu veci nezakazovať.“
Litovská debata o Luskáčikovi pripomína podobné, hoci zvyčajne vyhrotenejšie diskusie na Ukrajine. V roku 2023 kyjevská mestská rada rozhodla, že ruskú hudbu, divadelné hry, knihy a umenie už na verejnosti nemožno prezentovať. Sochy Puškina, jedného z najväčších ruských básnikov, boli odstránené z verejných priestranstiev.
Túžba zakázať umelecké diela spojené s nepriateľskou krajinou, samozrejme, nie je nová. Za prvej svetovej vojny požadovali niektorí Briti zákaz nemeckej hudby v koncertných sálach a objavil sa aj návrh nahradiť klavíry vyrobené v Nemecku klavírmi z Británie.
Americká kultúra po útoku na Pearl Harbor zmizla
Za druhej svetovej vojny hrala hudba v Británii úplne inú úlohu. Slávna britská klaviristka Myra Hessová uvádzala počas každodenných bombových útokov na Londýn známe obedňajšie koncerty. Hessová bola židovského pôvodu a nemala problém hrať hudbu veľkých skladateľov z nemeckých krajín. Pre ňu a Londýnčanov, ktorí sa na jej koncerty hrnuli, patrili Mozart, Beethoven a Bach celému svetu, nie iba Nemecku.
V nacistickom Nemecku však hudba slúžila na oficiálnych podujatiach – napríklad počas narodenín Adolfa Hitlera – na demonštráciu nadradenosti nemeckej kultúry.
Najznámejší nemecký dirigent tých čias Wilhelm Furtwängler by s tvrdením o výnimočnosti nemeckej hudby nemal problém; nepatril však k nacistom. Hudba podľa neho povznášala ľudí nad politiku a vojnovú propagandu. A tak odmietol opustiť rodnú krajinu a naďalej tam aj vystupoval.
Ani nacisti nikdy nezakázali všetku „nepriateľskú kultúru“. Shakespeareove hry sa v Nemecku hrávali počas celej vojny, hoci s Kupcom benátskym boli isté problémy, keďže postava Žida Šajloka mohla vzbudiť priveľa sympatií.
Jedným z cieľov vojnovej propagandy je démonizovať nepriateľa a vykresliť ho ako čosi menej ako človek.
Až do decembra 1941 boli boli v Japonsku (a v Nemecku) hollywoodske filmy veľmi populárne. Po útoku na Pearl Harbor však japonská propaganda vykresľovala Američanov ako diablov a zvieratá a americké diabolské a zverské kultúrne produkty boli rýchlo stiahnuté.
Obavy nechať sa objať Matkou Rusou
Môže teda zakazovanie umenia z inej krajiny byť vôbec dobrý nápad? V princípe nie. Čajkovskij nemôže niesť nijakú zodpovednosť za Putinovu agresívnu vojnu. Keď sú veľké umelecké diela verejnosti upierané, spoločnosť to vedie k provinčnosti a obmedzenosti. Umelecké osobnosti ako Beethoven, Shakespeare a Tolstoj presahujú hranice.
A predsa by sme mohli pre rozhodnutia Ukrajincov nájsť istú toleranciu. Británia za druhej svetovej vojny nečelila hrozbe dominancie nemeckej kultúry ani hrozbe nútenej asimilácie.
Putinova predstava širokého ruského sveta (Russkij mir), kde periférne krajiny slúžia Kremľu a ich kultúry sú redukované na folklórne tance na oficiálnych podujatiach, je pre Ukrajinu zásadnou hrozbou.
Ešte nedávno elity v ukrajinských mestách hovorili po rusky, nie po ukrajinsky. Ruština bola prvým jazykom aj ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského.
Putin však svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine označuje za snahu „zjednotiť ruský ľud“. Rusi, ktorí považujú Ukrajincov za menšinu vo väčšom ruskom svete, nie sú zriedkaví. Aj Estónci, Litovčania, Lotyši, ale hoci aj Poliaci majú dôvod obávať sa možného „objatia“ Matkou Rusou – už to v minulosti zažili.
Dekolonizácia alebo boj o udržanie svojho jazyka?
Pojem kultúrnej dekolonizácie naznačuje paralelu medzi Ukrajinou a bývalými kolóniami európskych krajín v Ázii a Afrike, kde boli niektoré miestne elity skutočne anglikanizované či francúzifikované.
Lepšie by však bolo porovnať ukrajinskú situáciu s Kóreou pod nadvládou Japonskej ríše v rokoch 1910 až 1945. Kórejčania boli vtedy vnímaní nie ako koloniálni poddaní, ale ako opovrhovaní druhotriedni občania. V neskorších fázach japonskej imperiálnej vlády boli nútení prijímať japonské mená a vzdelávať sa v japončine.
V čase porážky Japonska v druhej svetovej vojne boli Kórejčania takmer zbavení svojej identity.
A začali vo veľkom odmietať všetko japonské a zužovať svoj kultúrny horizont. Až v 90. rokoch 20. storočia sa do Južnej Kórey opäť začali dostávať japonské filmy, komiksy, populárna hudba a literatúra. A nie vždy boli prijímané v dobrom.
Pre tých, ktorí veria v princíp univerzálneho humanizmu, sa môže takýto druh kultúrneho šovinizmu javiť ako provinčný, ak nie priamo bigotný. Ale Kórejčania bojovali o svoje prežitie ako národ. A kultúra bola existenčnou otázkou.
To isté dnes platí pre Ukrajincov. Odmietanie ruskej hudby, umenia a literatúry – napriek hlbokým historickým väzbám s týmito dielami – univerzálnemu humanizmus na Ukrajine veľmi nepomôže. Ale Ukrajinci majú naliehavejšie starosti: musia bojovať za udržanie svojho vlastného jazyka, kultúry a vlády.
Keď si zabezpečia suverenitu, nebudú mať žiadny dôvod obávať sa Puškinovej poézie alebo Čajkovského hudby.
